Problém škôd zverou na porastoch má niekoľko rovín. Tou prvou je samotné lesnícke hospodárenie. Niektorí vlastníci pozemkov a správcovia štátnych a obecných lesov často argumentujú náklady, ktoré každoročne venujú na ochranu porastov pred zverou. Vyvodzujú mylný záver, že ak by sa podarilo znížiť stavy raticovej zveri, úmerne tomu by sa tiež znížili škody na porastoch a bolo by možné podstatne obmedziť prostriedky vynakladané na zábranu pred ich vznikom. Skutočnosť je však iná a nesúvisí len s počty zveri (GRUBER, 2008).

Súčasná právna úprava ukladá vlastníkovi lesa vykonávať ochranné opatrenia na jednom percente výmery lesa v revíri. Z pohľadu výšky škôd je však rozdielne, či sú ochranné opatrenia vykonávať na miestach prirodzene obývaných zverou alebo plošne, teda aj v miestach, kde sa zver počas roka prakticky nezdržiava. Zverou sú najviac poškodzované porasty v maloplošný pasečném hospodárstve. Po vyťažení porastu sa počas niekoľkých rokov zmení pôdne vegetácie a obroste boli, stáva sa ta k svojou potravinový ponukou atraktívne pre zver (STĹP, 2008).

Aj tu ale existujú možnosti, ako škody podstatne obmedziť. Naši predkovia využívali efektívne a ekonomicky dostupné spôsoby, ako dvojsadby, krycie plášť z melioračný (odvodňujúce) rastlín, žuvať porasty aj plodonosný listnáče. Dnešné lesníci však dávajú bez ohľadu na efektivitu prednosť drahým oploteninám a chemickým náterom.
Druhou rovinou problému je starostlivosť o zver. Na jednej strane sme svedkami snahy odporcov poľovníctva podstatne obmedziť prikrmovanie zveri, ktorá sa dokonca niekedy vydáva za neprípustný zásah človeka do prírody, na strane druhej zákon o poľovníctve ukladá povinnosť prikrmovanie zveri v čase núdze, ktorú nemusí byť len zimné obdobie. Pokúsme sa ale v prikrmovania vidieť aj jeden zo spôsobov zábrany pred škodami. Odvádzacie kŕmenie, prikrmovanie drvenú dubovou kôrou alebo špeciálnymi krmivom, predkladanie konárov okusových drevín, to všetko sú dostupné a účinné spôsoby, ktorými môžu poľovníci vlastníkom - v prípade ich záujmu o skutočnú spoluprácu - prospieť pri znižovaní škôd podstatne lepšie, než núteným sťahovaním či likvidáciou krmelce a ďalších zariadení (STĹP, 2008).

Významným faktorom je nepochybne aj výšky nájomného za revír. Vysoké nájmy často núti užívateľa poľovného revíru na nenáležité lovu a porušovania elementárnych zásad poľovníckeho hospodárenia, ktoré má za následok narušenie vekovej a sociálnej skladby populácií zveri. Tá sa potom začne správať neadekvátnym spôsobom. Sťahuje sa do menej prístupných miest s nedostatočnou potravinový ponukou, v ktorých pôsobia škody okúsi aj lúpaním. Neexistencia legislatívnych i praktických záruk nájmu poľovného revíru na dlhšie časové obdobie vedie tiež k absencii investícií do poľovného revíru. Investície užívateľa je predsa investíciou, ktorá po skončení nájmu zostáva majiteľovi poľovného revíru. Len máloktorý nájomca je tak veľkodušne, aby vedľa financovanie bežnej prevádzky vysádzali na svoje náklady plodonosný listnáče, zakladal poľovnícka políčka a podstatne zvyšoval úživnosť poľovného revíru, bez tieto investície boli uznané vlastníkom poľovného revíru za odpočítateľnú položku, o ktorú by sa znižoval prenájom (GRUBER, 2008 ).
V súčasnosti, čo sa týka zveri, ide snáď o najdiskutovanejšie problém nášho lesníctva, ktorý, na rozdiel od kôrovcových kalamít a polomy, jasne zavinilo zlyhanie človeka ako súčasti prírody. Pasoval sa na predátora (tj na odborného regulátora stave zveri) a dnes tejto svojej úlohe nevie splniť.